60. výročie
Malokarpatské múzeum v roku 2020 oslavuje 60. výročie založenia.Za zakladateľa tradícií pezinského múzejníctva sa považuje František von Meissl (1837-1934).
V dejinách mesta Pezinok zohral v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia nezastupiteľnú úlohu. V tomto období sa okolo neho sústredil spoločenský, spolkový a kultúrny život v meste. Patril k tej skupine obyvateľov, ktorí požívali vo svojom okolí vážnosť a úctu napriek tomu, že boli považovaní za propagátorov zmien a moderných, pokrokových riešení. Okolo roku 1905 založil na radnici malé mestské múzeum. Išlo o pamätnú izbu, ktorá bola príležitostne sprístupňovaná vzácnym návštevám. Keď sa totiž na základe zákona v roku 1872 zrušili cechy a v následnom období sa cechový majetok a cennosti odovzdávali magistrátom miest, využil F. Meissl svoju pozíciu člena mestského zastupiteľstva a zhromaždil množstvo cechového materiálu, v ktorom videl predmety historickej hodnoty. Zamedzil ich následnému rozpredaniu či inému, v tej dobe častému postupu pri nakladaní s predmetmi podobného charakteru. Okrem pamiatok po zrušených cechoch umiestnil do múzea aj insígnnie mestskej samosprávy a predstaviteľov mesta. Tieto zbierky ochránil aj v čase prvej svetovej vojny, kedy nevydal štátnej správe cínové predmety. Neskôr sa tieto artefakty stali základným fondom dnešného Malokarpatského múzea v Pezinku.
Ďaľšou významnou osobnosťou v dejinách mesta Pezinok a dnešného Malokarpatského múzea bol Fedor Jamnický (1882-1972).
Od svojich študentských čias ochotne pomáhal Františkovi Meisslovi pri zbere a inštalovaní exponátov mestského múzea (pamätnej izby). Zaujímala ho história, avšak štúdium skončil ako diplomovaný chemický inžinier so špecializáciou na výbušniny. Jeho práca ho priviedla do zahraničia, kde pracoval až do roku 1939. Po svojom príchode v roku 1947 zistil, že mestské múzeum, ktoré František Meissl vybudoval, prakticky nejestvuje. Miestny národný výbor v Pezinku ho ako spravodajcu pamiatkovej starostlivosti poveril o jeho znovuzriadenie. Po jeho vybudovaní ho naďalej udržiaval a získaval nové exponáty. Zachránil množstvo predmetov, ktoré sú v Malokarpatskom múzeu dodnes. Všetky svoje poznatky vložil do rukopisnej kroniky mesta a kroniky baníctva v Pezinku. Za jeho prácu sme mu nesmierne vďační.Budova Malokarpatského múzea v Pezinku slúžila od konca 19. stor. ako bývanie pre rodinu majiteľa a ďalšie tri rodiny, ktoré tam boli v podnájme. Poslednými majiteľmi boli Jelínkovci, ktorí boli židovskými obchodníkmi. Dom kúpili v roku 1895 a vlastnili ho do roku 1941, kedy dom museli opustiť kvôli súvislosti s 2. svetovou vojnou. Predný trakt slúžil na komerčné využitie - pre predajne potravín, koloniálu či obchodu so strižným a módnym tovarom. Po konci vojny sa posledný vlastník domu, Armin Jelínek, stal už len správcom niekdajšieho vlastného majetku. Zomrel v roku 1952.
Po smrti Armina Jelínka, posledného vlastníka domu, v roku 1952 objekt získal Ignác Kaviak. Dom bol vo veľmi zlom technickom stave, preto sa Ignác Kaviak obrátil na Miestny národný výbor v Pezinku s prosbou o finančnú pomoc na opravu. Medzitým ako sa začala obnova, v roku 1953 bola budova vyhlásená za pamiatkovo chránený objekt. Stavebné práce sa začali až v roku 1955. Ignác Kaviak mal prispieť sumou 10% z celkových nákladov na opravu pamiatky, avšak takouto sumou nedisponoval, preto bol objekt odpredaný štátu v roku 1957. Budova mala byť využitá ako knižnica a Dom osvety. V roku 1959 sa pokračovalo v obnove celej pamiatky s novou koncepciou jej využitia. K definitívnej kolaudácií prišlo 26. septembra 1960. Pamiatka sa stala sídlom dvoch múzeí, ktorých dnešným nástupcom je Malokarpatské múzeum v Pezinku.
