PÁLENIE JÁNSKYCH OHŇOV

 

Sviatok svätého Jána Krstiteľa (24.júna) signalizoval nástup leta. Na tento deň sa v kresťanskom kalendári posunuli zvyky letného slnovratu  (najdlhší deň v roku), kedy Slovania vykonávali obetné obrady Slnku. Prvky tejto úcty poznáme dodnes ako svätojánske zvyky. Základom bol svätojánsky oheň nazývaný aj vajano, sobutka, sobotička. Jánska noc sa považovala za magickú noc nádejí, ohňa, hier, spevu, špásovania i vážnejších sľubov.

Svätojánska noc bola považovaná za veľmi dôležitú udalosť v živote celého spoločenstva, no radosť z nej mala hlavne mládež. Mládenci pred týmto večerom po dedinách a obciach zháňali čo najviac starých metiel a faklí, ktoré namáčali do kolomaže. Suché konáre a drevo poukladali do výšky, večer zapálili veľké vatry a do noci udržiavali oheň. Mládež z dediny prišla vo väčšom počte na svah, každý zapálil metlu a kráčajúc popri sebe, veľa seba, za sebou vytvárali ohňové divadlo. Zruční mládenci vyhadzovali horiace metly do výšky a po dopade ich chytali. Oheň symbolizoval víťazstvo slnka nad tmou, bol oslavou svetla no aj príležitosťou pre mládencov, dať dievčatám najavo svoje city.

Táto noc bola plná mágie lásky - dievčatá sa o polnoci pozreli do vody, aby v nej uvideli obraz svojho budúceho ženícha, alebo si dali mužské nohavice pod vankúš, aby v sne videli tvár budúceho ženícha. Dievčence si vili vence z lúčnych kvetov, ktoré hádali do korún stromov. Ktorej veniec sa zachytil na vetve, tá sa mala do roka vydať.

Pálenie vatier a faklí na kopcoch, na krížnych cestách aj v obciach však začalo vrchnosti prekážať, a tak sa ich snažila v priebehu storočí zrušiť rôznymi príkazmi. Dôvodom bývali nielen požiare, ale aj neviazané správanie mládeže. Napriek tomu sa zvyk zachoval až do 20. storočia.